Laureátom 22. ročníka Ceny Oskára Čepana je kolektív nominovaných umelcov. Gratulujeme!

finalisti-all

 

Na rezidenciu do Residency Unlimited v NYC vycestuje Katarína Hrušková, ktorú si spomedzi seba kolektívni laureáti sami zvolili!


 

O Cene Oskára Čepana

Cena Oskára Čepana je určená vizuálnym umelcom a umelkyniam do 40 rokov. Účasť v súťaži nie je obmedzená konkrétnym výtvarným médiom a vzťahuje sa na výstupy v ľubovoľnej oblasti súčasného výtvarného umenia. Ocenenie realizuje od roku 2001 Nadácia – Centrum súčasného umenia a od 2016 v spolupráci s Residency Unlimited, Trust for Mutual Understanding a s finančnou podporou Fondu na podporu umenia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Súťaž vznikla v roku 1996 z iniciatívy Wendy W. Luers, prezidentky Foundation for Civil Society Foundation (USA), ako paralela k českej Cene Jindřicha Chalupeckého. Od roku 2002 je Cena Oskára Čepana súčasťou medzinárodnej siete identických súťaží YVAA – Young Visual Artists Awards, organizovaných v krajinách stredovýchodnej Európy, kam patria Cena Jindřicha Chalupeckého (CZ), Cena Radoslava Putara (HR), Cena Dimitrija Bašičevića Mangelosa (RS), Denes Award (MKD), Artist of Tomorrow Award (KS), Zvono Award (BIH), The OHO Group Award (SLO), Ardhje Award (ALB), Baza Award (BG) a Milčik Award (ME).

 

Kto bol Oskár Čepan

Oskár Čepan (1925–1992) patrí medzi najväčšie osobnosti slovenskej vedy a kultúry dvadsiateho storočia. Bol literárnym vedcom, výtvarným teoretikom a kritikom, výtvarníkom, archeológom a paleontológom. To, že sme si to doteraz nevšimli, nemá iný dôvod ako našu vlastnú nevšímavosť k skutočným osobnostiam. (…) Z tohto hľadiska je pomenovanie ceny pre mladého výtvarníka menom Oskára Čepana výnimočným činom výtvarného spoločenstva. Čepan v sebe spája odvahu, étos, presvedčenie, intuíciu a schopnosť revidovať ustálené názory. Sú to vlastnosti ojedinelé, hodné mladých nositeľov Ceny Oskára Čepana a jej trvalého kultivovania.

Peter Zajac, júl 2014

Laureáti / finalisti 1996–2017

Cena Oskára Čepana (2001–2017)

2017 Katarína HruškováAPART collectiveNik TimkováZuzana Žabková
2016 Julia Gryboś a Barbora Zentková / Lucia Luptáková, Daniela Krajčová, Juraj Gábor
2015 Radek Brousil & Ján Zelinka / František Demeter, Viktor Fuček
2014 Jana Kapelová / Martin Kochan, Jaroslav Kyša, Matěj Smetana
2013 Radovan Čerevka / Erik Sikora, Martin Vongrej, Zuzana Žabková
2012 Mira Gáberová / Tomáš Džadoň, Oto Hudec, Matej Vakula
2011 Tomáš Rafa / Kassaboys, Katarína Poliačiková, Ján Šipöcz
2010 Petra Feriancová / Štefan Papčo, Jaroslav Varga, Pavla Sceránková
2009 András Cséfalvay / Tomáš Džadoň, Viktor Frešo, Jarmila Džuppová
2008 Svätopluk Mikyta / Petra Feriancová, Ján Šicko, Jaroslav Varga
2007 Lucia Nimcová / Erik Binder, Patrik Illo, Filip Jurkovič
2006 Aneta Mona Chisa & Lucia Tkáčová / Stano Masár, Ildikó Pálová, Lucia Dovičáková
2005 Ján Vasilko / Radovan Čerevka, Radim Labuda, Ingrid Višňovská
2004 Michal Moravčík / Tomáš Agat Blonski, Jaroslav Kyša, Peter Maukš Voda
2003 Mário Chromý / Martin Kollár, Svätopluk Mikyta, Boris Sirka
2002 Pavlína Fichta Čierna / Juraj Dudáš, Stano Masár, Maroš Rovňák
2001 Marko Blažo / Erik Binder, Dorota Sadovská, Dušan Zahoranský

Cena mladého výtvarníka roka Tonal (1999–2000)

2000 Vanesa Hardi / Marianna Čunderlíková, Marek Kvetán, Bohuš Kubinský
1999 Emöke Vargová / Marko Blažo, Róbert Kočan, Dorota Sadovská

Mladý slovenský výtvarník roka (1996–1998)

1998 Ilona Németh / Dorota Sadovská, Emöke Vargová, Marek Kvetán
1997 Anton Čierny / Peter Ondrušek, Dorota Sadovská, Dušan Zahoranský
1996 Patrik Kovačovský / Bohuš Kubínsky, Dušan Zahoranský, Adriana Korkošová

Nadácia – Centrum súčasného umenia

Cenu Oskára Čepana organizuje Nadácia – Centrum súčasného umenia – nezisková kultúrna organizácia, ktorá sa venuje podpore súčasného vizuálneho umenia, stimuluje proces jeho tvorby a jej prezentácie. Robí tak prostredníctvom výstavných, grantových, vzdelávacích a dokumentačných aktivít, organizuje Cenu Oskára Čepana, festival vizuálneho umenia BLAF, aukcie súčasného slovenského umenia s podporou Sotheby’s, výstavy v OPEN Gallery, grantové výzvy, programy v oblasti vzdelávacej pedagogiky a i. Ako nezisková organizácia tak prispieva k posilňovaniu kultúrneho sektora na Slovensku, sídli v Bratislave.

Cenu Oskára Čepana organizuje Nadácia Centrum súčasného umenia. Ocenenie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond je hlavným partnerom projektu.

Organizačný tím

Christian Potiron – riaditeľ Nadácie – Centrum súčasného umenia
Lucia Gregorová Stach – kurátorka Ceny Oskára Čepana
Lucia Miklošková – produkcia Ceny Oskára Čepana
Peter Liška – vizuálna identita 23. ročníka Ceny Oskára Čepana

Kontakt

info@oskarcepan.sk

Archív

Cena Oskára Čepana 2015
Cena Oskára Čepana 2014

Ďakujeme za podoru našim partnerom

Hlavný partner / podporené z verejných zdrojov:
Fond na podporu umenia

Generálny partner:
J&T Banka

Hosťujúci partner:
CTP Invest SK

Mediálni partneri:
Denník N, Flash Art CZ&SK, RTVS, Radio_FM

Partneri:
Trust for Mutual Understanding, Residency Unlimited, works.io

Projekt ASK? podporili:
Bratislavský samosprávny kraj
Fond na podporu umenia
Slovart

Výstava laureátov 2015 a 2016 podporili:
Bratislavský samosprávny kraj
Fond na podporu umenia
Mesto Bratislava – Ars Bratislavensis
Trust for Mutual Understanding


 

Kritik – Cena ASK?

 

Akadémia Súčasnej Kultúry (=ASK?) je nová iniciatíva, ktorá sa viaže na skúsenosti N-CSU z organizovania Ceny Oskára Čepana. N-CSU dlhodobo pociťuje nedocenenie práce kritikov na Slovensku a nezáujem o kritické písanie u mladých ľudí, ktorí by, mimo iné, reflektovali aj tvorbu finalistov COČ.

Cena ASK? je prvé ocenenie pre mladých kritikov na Slovensku. Našim záujmom je motivovať a podporiť mladých teoretikov umenia a žurnalistov v písaní o súčasnej umeleckej tvorbe na Slovensku a tým pádom ho zviditeľniť. Cieľom je vychovať novú generáciu umeleckých kritikov, ktorí budú „rásť“ súčasne s finalistami COČ.

Laureátom 1. ročníka Ceny ASK? sa stal Omar Mirza.

 

Podmienky ocenenia:

– do Ceny ASK? sa môžu prihlásiť mladí kritici súčasného umenia do 40 rokov (v deň vyhlásenia laureáta max. 39 rokov) bez ohľadu na ich obor vzdelania.

– kandidáti prihlasujú texty v slovenskom jazyku v rozmedzí 3000 – 6000 znakov, ktoré boli publikované počas minulého roka vtedy autor uvedie meno editora, kde/kedy bol text publikovaný a dodá autorizáciu potrebnú na opätovné uverejnenie textu, prípadne ešte nepublikované texty.

– každý kandidát prihlasuje iba jeden text.

– porota nebude hodnotiť len samotný text, ale aj potenciál autora stať sa budúcim kritikom umenia, preto kandidáti prikladajú aj svoj životopis.

– prihlásené texty musia reflektovať aktuálne témy slovenskej umeleckej obce, výstavy realizované na Slovensku za posledný rok, prípadne sa venovať tvorbe finalistov COČ 2017.

– texty v elektronickej podobe (vo formáte doc., docx., či odt.) spolu s životopisom a briografiou prihlasujte na info@oskarcepan.sk do 23. 11. 2017, v predmete emailu, prosím, uveďte „Cena ASK? 2017„.

Porota:

Michal Novotný (ČR) je kurátor, kritik a publicista so stálym zázemím v Prahe, kde pôsobí ako riaditeľ a kurátor Centra pre súčasné umenie FUTURA. Online platforma Artsy ho menovala za jedného z 20 najvplyvnejších mladých kurátorov sveta. V roku 2016 sa stal laureátom Ceny Věry Jirousové odovzdávanej mladým začínajúcim a etablovaným kritikom výtvarného umenia.

Michal Murin (SR) je umelec a pedagóg. Popri umeleckej tvorbe sa venuje aj teoretickej a publicistickej reflexii vybraných okruhov súčasného výtvarného umenia (performancia, umenie akcie, umenie zvuku, nové média, digitálne média, intermédia a pod.), ktoré publikuje doma aj v zahraničí. Pôsobí ako zástupca šéfredaktorky časopisu Profil súčasného výtvarného umenia od roku 1992.

Jana Németh (SR) začínala ako reportérka v rádiu Devín, v rokoch 2010 až 2014 bola kultúrnou redaktorkou denníka SME. V Denníku N píše od januára 2015 najmä o umení, dizajne a architektúre.

Odmena:

Ocenenie bude odovzdané prvý krát tento rok, 14.12.2017 v Novej Cvernovke v Bratislave.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kritik – Blog

Dávid Gabera / Paralelné príbehy: retrospektíva Júliusa Kollera

Ján Kralovič / (O)živené zátišie

Michaela Brandejská / Cena Oskára Čepana 2017

Michal Stolárik / Niekoľko poznámok k cene Maľba 2017

Omar Mirza / Vyrovnávanie sa s pamäťou

Róbert Hiľovský / Víťazom sa stáva vzbura

Šárka Rösnerová / VÝSTAVA FINALISTOV OSKÁRA ČEPANA 2017

Výstava laureátov


Výstava laureátov COČ 2015 a 2016 v Novej Cvernovke do 29.12.2017.


__
 
Laureátky COČ 2016: Barbora Zentková a Julia Gryboś
Počujem hlasy desiatok ľudí. Príbehy o hodine matematiky. O tom, čo trápne zas spravil neobľúbený spolužiak, kedy sa ide na lyžiarsky, kto sa na treťom poschodí včera zase opil. Vidím dlhú radu mladých ľudí s tvárami plnými pupienkov. Berú do rúk tácky, posúvajúc sa  k výdajnému pultu prezúvkami šúchajú o linoleum. Použité lístky na obed odpočívajú v bledomodrom plastovom košíku, záclony povievajú pred otvoreným oknami. Hliníkové príbory štrkocú o taniere pri naberaní tarhone, podozrievavo krájajú pečienku na smotane. Lakte sú opreté o umakartové dosky stolov. Hlasy sa miesia so zvukom zasúvania stoličiek, v pozadí počuť tiché bublanie variacej sa vody.

Výstava Dávka zdieľanej pachuti Barbory Zentkovej a Julie Gryboś v jedálni Novej Cvernovky však nie je až tak celkom o jedle. Nie je ani o nostalgii za kolektívnymi jedálňami či kultúrou stredoškolských internátov. V širších kontextoch ale uvažuje o dynamike, ktorú  majú tieto miesta života a zdieľania spoločné – pomalý a priebežný rozklad. Rozklad prirodzený v zmysle degradácie materiálu, ale aj rozklad spôsobený ľudským zásahom. Malými i veľkými históriami, zmenami režimu, prejdením budovy pod iných majiteľov, premeny jedálne na dočasný výstavný priestor. Zentková a Gryboś, vychádzajúc zo špecifického prostredia internátnej jedálne, sa pýtajú po najširších kontextoch produkcie statkov. Prečo, ako a koľko potravín, budov, strojov, nábytku, myšlienok, hodnôt, názorov, identít či spoločenstiev produkujeme, ako sa k nim vzťahujeme, ako ich používame a konzumujeme, ako ich necháme zanikať, prípadne ako sami zanikajú. Ako sa ich snažíme vytvoriť, ovplyvniť, ovládnuť, vlastniť. Akú stopu za sebou zanechávame; ako jednotlivci aj ako spoločnosť.

Pre účely výstavy preto Julia a Barbora priestor jedálne nanovo zabývali – stoličkami, stolmi, závesmi a zvukovou inštaláciou. Všetky tieto propriety sú však vychýlené, odklonené od svojich praktických funkcií. Opúšťajú modernistickú ideu trvácnosti, a i keď, podobne ako ich praktické predobrazy, chcú byť vizuálne príťažlivé, nemlčia o svojom pôvode. Nezakrývajú svoju nefunkčnosť, ale naopak na ňu poukazujú. Nie sú čírym inventárom, ktorý raz bude vymenený za lepší, modernejší, praktickejší. Sú stelesnením konštantného zlyhávania týchto predstáv.

Závesy preto netvoria prirodzenú transparentnú kulisu žitého miesta, ale separujú nás od vonkajšej reality; vytvárajú kompaktný vnútorný priestor, scénografiu rozkladu. Na stoličky v ňom nie je možné sa posadiť, na stoloch si nemôžme pokrájať pečienku na smotane. Objekty sú vytvorené z jedlého škrobu, neistota tkvejúca v ich nefunkčnosti tak v priebehu výstavy naberá na sile. Postupne totiž hnijú, a tak sa oproti svojim produktovo – dizajnovým vzorom (ale i oproti krásnym sebe samým pred začatím hnilobných procesov) stávajú akoby zbytočnosťou, estetickým parazitom. Postupná hniloba v nich posilňuje dočasnosť a krehkosť. Rozklad zabudovaný do ich samotného jadra im dáva silu byť kritickým hlasom komentujúcim nekonečný obeh vznikania a zanikania, ktorý má v súčasnej zrýchlenej spoločnosti produkcie a konzumu často tragické konotácie.

Voda vrie. Odpočítava nám čas? Varíme sa všetci vo vlastnej šťave neudržateľnosti?

Je dôležité sa dokola a nahlas pýtať, čo kladieme na oltár trvácnosti a pokroku.

Nad horizontom bielo-okrovej miestnosti visí dávka zdieľanej pachuti.

(Zuzana Jakalová)

Barbora Zentková a Julia Gryboś
Dávka sdílené pachuti (2017)

 
__
Laureát 2015: Radek Brousil
Výstava, kterou máte před sebou je součástí plánované trilogie, navazující na projekt v Glasgow ze září letošního roku s názvem Red Naomi a nadcházející Cool Water ve Veletržním paláci Národní galerie v Praze. Co všechny tři výstavy spojuje je kritický výzkum mezi etiketou, ekonomií a ekologií. Brousil zkoumá kulturně zakořeněný zvyk dávání květin a to jak propojuje aspekty  směny a touhy na mnoha současných různých úrovních, globálních, lokálních i osobních, v jeho symbolických, tržních i environmentálních důsledcích.

Brousilova analýza však není sociologická, ale spíše pracuje s metodou dekontextualizace, kdy jsou jednotlivé elementy, formy a symboly vytrženy z původního kontextu v nových formacích zviditelňují vztahy moci.

V první výstavě trilogie se Brousil soustředil na africkou produkci většiny v Evropě dostupných řezaných růží, na katastrofální environmentální důsledky, který tento na vodu náročný průmysl pro lokální oblasti má, ale i na postavení dělníků, sexuální vydírání dělnic, vystavení jejich těl pesticidům, na historii  a často i určitou zaměnitelnost v pohybu lidí a komodit z Afriky na sever do Evropy, to vše propojené odrůdou růže Red Naomi a nepravděpodobnou, ale fascinující historkou o Naomi Campbell.

V Green Fashion se Brousilem vytvářené asambláže ještě více rozvolňují, ale zároveň o to více prolínají. Název odkazuje k další, v přirozenosti velmi nepravděpodobné odrůdě řezaných růží se zeleným okvětím. Zároveň v doslovném smyslu slova míří i na „zelenou módu“ tedy v posledních letech povstalé tendence aby všechno to, co konzumujeme bylo jaksi „přirozené“. A to včetně přirozené nepřikrášlené krásy, kterou má zajistit například dostatečný přísun přírodní, ale samozřejmě balené vody, která je v důsledku další ekologickou katastrofou. Tak jako v symbolu smyslnosti –  rudých okvětních lístcích růže, vyrostlé na otrocké práci v krajině měnící se na poušť, napuštěné pro uchování své “přirozené” krásy během dlouhého transportu dostatečným množství chemikálií a věnované jako mrtvé, ale čerstvě vypadající, se stejně tržním úmyslem, očekáváním oplacení této věnované smyslnosti, i zde Brousil rozehrává jednotlivé symboly na několika různých úrovních. Voda, která je právě primárním základem produkce růží, se stává tímto příslibem krásy z reklamní fotografie, úmyslně využívajícím erotickou nebo spíše až pornografickou kompozici, ale i symbolem této erotičnosti obecně, symbolem vlhké touhy. Další pornografický až ejakulativní moment je přefocením instruktážní fotografie pro vymývání očí, opět symbolů smyslové krásy, zasažených právě například pesticidy. V dalším motivu se k vábně vyplazenému jazyku z otevřených úst naklání ostrý trn. Vyznění je tak vždy minimálně dvouznačné, v líbivých, perfektně technicky zpracovaných motivech je vždy určitá kontradikce, která v neustálém vyplývání a vplývání zdůrazňuje snad až “krvavé” pozadí rudých i zelených růží. Fotografie nejsou digitální ani papírové, ale mají formu trojdimenzionálních textilních objektů doplněných o látky z české produkce a českého designu avšak primárně určené pro Africký trh. Její květinový motiv poté vytváří i kompozici jakéhosi závěsného obrazu, i toho však jaksi nafouknutého, vystlaného, doplněného o fotografii z textilních květin a umělých nehtů jakési výlohy. Právě tato polštářovost, měkkost, vybízející až k obětí, ještě dále problematizuje nastavenou ekonomii empatie a emocí. Další motiv, objevující se již na glasgowské výstavě, růže zkamenělé v karlovarském vřídle, tedy opět pomocí vody, symbolu života, umrtvené, ale zároveň uchované pro věčnost, a však zároveň vždy již falešné, jelikož se od začátku jedná o růže papírové, jsou pokryty průhlednou plastovou folií, jaksi připomínající pokrývku mrtvých těl, ale zároveň jakousi blánu, chránící membránu. Ta je poté potištěna anglickou říkankou, odrhovačkou, jednoduchého rytmu vždy začínajícího veršem “roses are red,” navíc v různých po internetu se šířících variacích. Právě určitá archaičnost této veršovánky, i když často rozbíjená současnými technologickými motivy, jaksi napovídá, že je možné, že emoce vlastně ani nikdy úplně přirozené nebyly. Brousilův postoj tak není jen odmítavě kritický, spíše se snaží přemýšlet jakým způsobem by určité emoční kontradikce jako je současné dojetí i vědomí si jeho falešnosti, mohli znamenat určitou cestu ven ze systému, jehož jedinou “opravdovou” kvalitou je měřitelný zisk.

(Michal Novotný)
 

Radek Brousil
Greenfashion (2017)
Kurátor: Michal Novotný
Typo: Martin Groch

 
__
Výstavu pripravila Nadácia – centrum súčasného umenia. Výstavu z verejných zdrojov podporil Bratislavský samosprávny kraj, Fond na podporu umenia a Mesto Bratislava I Ars Bratislavensis.