Oskár Čepan

Porota v zložení Dušan Brozman (predseda), Gabriela Garlatyová,Lucia Gregorová, Július Koller,Dušan Zahoranský, Daniel Grúň, Tomáš Pospiszyl (Cena J. Chalupeckého, Praha), Janet Livingstone (Stredoeurópska nadácia, Bratislava),Katalin Néray (Ludwig múzeum,Budapešť) hodnotila finalistov na základe nasledujúcich kritérií:

„Vyberali sme víťaza Ceny Oskára Čepana 2006 (Oskár Čepan Award 2006)na základe celej jeho doterajšej tvorby. Posudzovali sme rovnako aj dôležitosť jeho pôsobenia na slovenskej alebo medzinárodnej scéne.

V tvorbe víťaznej dvojice autoriek Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová sme ocenili mnohovrstevné výpovede o súčasných spoločenskych témach a spoločenskych stereotypoch. Tematicky sa pri tom venujú fungovaniu umeleckej sceny a karierizmu na umeleckej scene,politike a sexualite,pričom tieto tri oblasti bahate prepájajú.

Ocenili sme ich umelecky, často ironicky aktivizmus. Stali sa v posledných rokoch doležitymi hýbatelkami slovenskej výtvarnej scény.“

Porota

Dušan Zahoranský (predseda komisie, SK), Dušan Brozman (SK), Gabriela Garlatyová (SK), Lucia Gregorová (SK), Daniel Grúň (SK), Július Koller (SK), Tomáš Pospiszyl (Cena J. Chalupeckeho, CZ), Janet Livingstone (Stredoeurópska nadácia, USA) a Katalin Néray (riaditeľka Ludwigovho muzea v Budapešti, HU)

Kurátorský text

Víťazky Anetta Mona Chisa (1975) a Lucia Tkáčová (1977) študovali na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre maľby a iných médií u prof. Daniela Fischera (A. M. Chisa) a prof. Rudolfa Sikoru (L. Tkáčová). Ich spolupráca v autorskej dvojici začína výstavou Les amies v roku 2000. Odvtedy zrealizovali niekoľko spoločných výtvarných, ale aj kurátorských projektov zameraných na reflexiu aktuálnych problémov vo vizuálnom umení. Kým sa vo výstavách A Room of Their Own, 2003 a Chlap, hrdina, duch, stroj, 2006 sústredili na kritickú reflexiu gendrovej problematiky a ich (re)interpretáciu prostredníctvom komentovania rodových stereotypov v súčasnom umení, séria videí napr. Late Night Video, Home Video, Seductive Verwertung, subverzívnym spôsobom narúša určité spoločenstvá, zoskupenia, mocenské pozície. Na základe výlučne estetických kritérií hodnotenia vytvárajú nové kategórie, ktoré marginalizujú a podrývajú tradične konštantné pozície výhradne mužských, neskôr aj všeobecnejšie platných štruktúr a lokálnych komunít. Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chisa cielene a sústredene vyhľadávajú problémy, ktorými humorným, ironizujúcim i vážnym postojom zasahujú do stabilizovaných, uzavretých istôt, a to v kultúrnom, spoločenskom, geografickom či historickom kontexte.

Finalista Stano Masár (1971) má už na slovenskej výtvarnej scéne svoje špecifické miesto, ktoré si získal svojím neokonceptuálnym prístupom a inteligentným humorom príznačným pre jeho diela. Rád používa, modifikuje, parafrázuje nájdené symboly a v cykle absurdných nábytkových objektov a inštalácií dokázal aj svoju schopnosť efektívne a viacvrstevne pracovať s priestorom. Tentoraz zaujal sériami piktogramov vtipne definujúcimi vybrané diela svetového a slovenského umenia 20. storočia, v ktorých dokázal interpretovať kánon dejín umenia banálnou formou tabuliek – rukopisom bez rukopisu.

Finalistka Lucia Dovičáková (1981, Košice) je čerstvou absolventkou Katedry výtvarných umení a intermedií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach a na scéne patrí k najsľubnejším najmladším talentom. Úspešne strieda viaceré médiá, v závislosti na téme používa maľbu, inscenovanú fotografiu, video či animovaný film a všetky jej diela odrážajú autorkin priamočiary vzťah k vizuálnej realite. Má schopnosť s výsostne osobnou angažovanosťou pracovať s „veľkými“ témami súčasnej kultúry a prinášať tak aj nekonvenčné riešenia. Je pre ňu príznačná úprimnosť a zámerná neuhladenosť a jej naturelu vyhovuje humorný, miestami až surový prístup k privátnym „čiastkovým“ témam, ale aj citáciám a privlastneným kontextom.

Finalistka Ildikó Pálová (1982, Rimavská Sobota) je absolventkou Ateliéru súčasného obrazu Katedry výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Maliarsky cyklus Ildikó Pálovej s názvom Nemecké príbehy je tvorený solitérnou, farebne a významovo expresívnou figurálnou maľbou. Jej maľby sú spoveďou zo životnej skúsenosti z mužského násilia na žene, ktoré prežila počas svojho pobytu v Nemecku. Denníkový charakter príbehov autorky, intímna arteterapeutická výpoveď, detská úprimnosť, ale aj umelecká živelnosť dodávajú jej dielam autentický výraz. V kompozičných riešeniach a žánroch potrétu, autoportrétu, záznamu krajiny a autorského textu vyjadruje osobné zážitky z ciest konfrontované so životom na Slovensku: cyklus Anglicko / Slovensko / Nemecko.