Oskár Čepan

Väčšina z prihlásených umelcov artikuluje svojou tvorbou bystrú kritiku spoločnosti a jej inštitúcií. Kalibrovaním silného umeleckého prejavu a jazyka prepožičiavajú hlas spoločným obavám ohľadne aktuálnych tém dneška. Niektorí cez intervencie do dystópií prítomnosti naznačujú alternatívne budúcnosti. Iní hľadajú utópie budúcnosti a projektujú ich na plátno každodenného života v lokálnom kontexte. Reflektujú aktuálne javy a usilujú sa prísť na to, čím by sa niekedy mohli stať. Prihlásených umelcov znepokojuje nielen to, čo je odvnímateľné, ale aj ako je to odvnímateľné, a ako sa to, čo je reprezentované, zhmotňuje/stelesňuje.

Finalistami Ceny Oskára Čepana 2020 sú: Ludmila Hrachovinová (1984), Daniela Krajčová (1983), Kristián Németh (1983) a Jozef Pilát (1992).

Nenápadne ambiciózne projekty Daniely Krajčovej zapájajú ľudí za účelom vytvorenia experimentálnych dokumentov, ktoré pracujú s médiami ako kresba a maľba, spolu s animáciou a inštaláciou. Komunity sa stávajú aktívnymi spoluúčastníkmi v procese tvorby a kontextualizácie diela. Slovenské sestričky pracujúce v Rakúsku, imigranti, ľudia poznačení spomienkami na strádanie v koncentračných táboroch – každý z nich rozpráva svoj vlastný príbeh. S nenútenými, no bohatými výrazovými prostriedkami, spontánnym okom a živými líniami, vypovedajúcimi o silných biografických naratívoch, Krajčovej zladená maliarska forma a spoločenská angažovanosť sa stali jediným a neoddeliteľným celkom, činiac prístupnosť politickou hodnotou a začleňujúc svedectvo ako hodnotu komunálnu.

Jozef Pilát si získal pozornosť poroty konzistentnosťou svojho umeleckého jazyka a schopnosťou uchopiť a kondenzovať lokálne naratívy, čerpajúc zo svojho rodného prostredia Šunavy, do precíznych skulpturálnych gest. Jeho dielo reprezentuje istý druh ‚kolízie‘ utópie s distópiou, miesta s ne-miestom, zmyslu s nezmyslom, a to všetko v sprievode subtílnej irónie, reflektujúcej a prekrúcajúcej zaužívané kultúrne vzorce.

Maliarska prax Ludmily Hrachovinovej prehovára k súčasnému diskurzu, rozvíjanému okolo ‚zániku‘ a ‚rozpúšťania‘ a zároveň ‚rozširovania‘ média maľby vo vzťahu k jej fyzickým okolnostiam a telám ľudí, ktorí s ňou trávia čas. Tieto experimenty a skúšanie vzbudili zvedavosť poroty do tej miery, že by ich chcela zažiť na mieste výstavy finalistov. Spôsobom spolu-fungovania maliarskeho povrchu a performujúcich tiel v priestore vyzdvihuje Hrachovinová to, čo môže (z)bežnému pohľadu uniknúť , a síce, že maľba, podobne ako tanec, je k času sa vzťahujúca skúsenosť a časť je hodnotnou integrálnou súčasťou vnímania fyzického maliarskeho diela.

Kristián Németh prináša intenzívne meditácie o vžitej povahe katolicizmu v rámci súčasnej slovenskej spoločnosti. Výpoveď umelca operuje naprieč médiami a nachádza vyjadrenie v nazeraní cez inštaláciu. Jeho ikonografický záber siaha od náboženstva k životnému štýlu; vnímavo zaznamenáva diapazón polôh na škále „obeť-svätec“. S mimoriadne zušľachťujúcim prístupom k materiálu a hustotou alegorických odkazov prepožičiava život erotickému telu, ktoré by cirkev zahalila, vymazala, alebo poprela. Jeho dielo do seba včleňuje architektúru a „tvár miesta“ ako prídavné stavebné kamene, podporujúce výpoveď jeho zmyslových (až zmyselných) bádaní.

Porota

Členmi medzinárodnej odbornej poroty Ceny Oskára Čepana 2020 sú Kathrin Bentele (CH), Vjera Borozan (CZ), Bartholomew Ryan (USA), Jaroslav Varga (SK, CZ), Jan Verwoert (NL, DE).

Kurátorský text

Současná slovenská společnost je komunitou plnou protikladů. Těší se období své největší prosperity, současně je ale bolestně polarizována v pohledu na svou minulost, současnost i budoucnost. Pokud bychom hledali na letošním finále Ceny Oskára Čepana něco specifického, je jím právě také to, jak každý z vystavujících ve své práci zohledňuje nějakým způsobem společenské hledisko. Každý v odlišné rovině, ale celek výstavy i díky tomu působí jako zajímavý pohled na možnosti přístupu současného slovenského umění k jednotlivému divákovi, ke specifické komunitě i k celé společnosti. Někteří z vystavujících svoji tvorbu vztahují k roli tradice či venkova, zatímco jiní ohledávají paměť i svědomí komunity. Zásadním tématem i mimo oblast umění je pak rozhodně současné postavení matek, a i u tak zdánlivě autonomního estetického tématu jako je fyzický vztah diváka k malbě, však ve výsledku můžeme hledat i podnět k aktivnějšímu lidskému postoji.

Viktor Čech