Oskár Čepan

Umenie aj fotografia sa stali formou prezentovania mojich myšlienok a predstáv o svete, kde môžem reflektovať na minulosť aj prítomnosť a odkazovať na budúcnosť. Umenie nedokáže byť apolitické, pretože sa týka ľudí a je tvorené ľuďmi. Človek je súčasťou spoločenstva, spoločnosti, krajiny, kde je prítomné aj politikum. Politika sa ma týka ako dcéry migrantov, a zároveň Vietnamcov, ktorí politickú slobodu vo svojej rodnej krajine nemajú. Moji rodičia sú vietnamskí migranti, ktorí prišli na Slovensko pred Nežnou revolúciou. Tieto dva kontrastné svety sú pre mňa základom v premýšľaní a východiskom pri ďalších prácach.

V mojej tvorbe je dôležitým aspektom navracanie sa k histórii, k pamäti rodiny či národa alebo dejinám sveta - je to dôkazný zdroj niečoho, čo sa udialo. Historické udalosti, ktoré formovali mňa začínajú migráciou mojich rodičov na Slovensko, no pokračujú spätne k americkej vojne, francúzskej kolonizácii, a ktoré viedli k samotnej forme dnešného Vietnamu. Bez týchto udalostí by som nebola, kým som. Stotožňujem sa so svojou národnou identitou, ktorá je vietnamsko-slovenská. V tejto polohe aktivisticko-umeleckého nazerania na svet pokračujem. Ako jeden z hlavných sociálno-politických problémov súčasnosti vnímam nárast nacionalistických a neofašistických tendencií, ktoré môžu narušiť krehkosť demokracie. Je preto dôležité adresovať témy, ktoré sa problematiky demokracie, tolerancie a spoločnosti môžu týkať.

Spomenuté témy som, napríklad, rozoberala vo svojich prácach: Reframing Possibilities (2020), kde prepájam kolonizačnú históriu Vietnamu so mojou prítomnosťou, A Citizen by Fluke (2018) mi pomohla uvedomiť si fluiditu nielen mojej identity, vo Former Stories – New Histories (2018) zas analyzujem rodinný archív a nachádzam priestor diaspór ako premennú veličinu a rozoberám domov na dvoch miestach, práca Tu sa môžu miešať jablká a hrušky (2020) odkazuje k vizuálnemu zobrazovaniu rôznych identít a národností pomocou materiálu jedla, a napokon v sérii Memoryless, Borderless and Nameless Space (2019) odkazujem k vlastným pocitom a prežívaniu ako cudzinca vo svojej vlasti. Vizuálny jazyk, ktorý používam, je jazykom hľadania. Väčšina fotografií a diel vzniká v inscenovanom nastavení. Nedržím sa fotografie ako dokumentu, doslova je to obraz alebo vizuálna hra, ktorou doručujem myšlienku. Táto nadobudnutá forma vizuality je posunom od tradičného vnímania fotografického média, čo môže byť prínosné pre všetky zúčastnené strany.

Moju aktuálnu dizertačnú tému dekolonizácie som začala otvárať v sérii Reframing possibilities (2020). Ako povedala Toni Morrisonová,

"Kolonizácia [a tým pádom aj dekolonizácia] úzko súvisí s rasizmom a represiami"

to jest téma, ktorá by bola kontinuálnou líniou v mojej tvorbe. Súhlasím s tvrdením Gabi Ngcobo, ktorá v jednom rozhovore povedala, že by sme všetci mali byť “postkoloniálni”. Prispeli by sme k lepšej spoločnosti, ktorá si nezakladá na rozdieloch, ale dekonštruuje imperialistické, koloniálne a napokon aj kapitalistcké nazeranie na rasu či identity.